Gabriel Németh román Čas krutej pomsty prvá kapitola / Hniezdo záchrany /
Musím tam dôjsť, musím. Odchádzam z domu, fúka silný, studený vietor a ja mu idem tvárou tvár oproti. Nebojím sa ho, nič ma nezastaví, ani dážď, ktorý s ním prichádza nečakane.
Už som tam, pred Poliklinikou Sever. Kto by nepoznal túto nemocnicu...? Mama tam leží často, trpí na hypertenziu. Občas musí byť hospitalizovaná na internom oddelení, keď je jej zle.
Slovom do slova – do písmena kráska. Pozriem sa na ňu, ona na mňa, naše pohľady sa stretnú, v tom prehovorím.
„ Áno, dnes na okolo pol desiatej ktosi do hniezda záchrany doniesol dieťa. Matka je neznáma. Dieťa dostalo poradové číslo 354.“ Krásna pracovníčka prijímacej kancelárie pokračuje.
„ Dnes je svet veľmi krutý a zlý. Matky porodia dieťa a potom ho odhodia do hniezda záchrany, pritom si neuvedomujú, že ho strácajú navždy. Koľko manželských párov nemôžu mať deti? A ony konajú takto bezhlavo.“
Sklopím zrak, červenám sa. Vyzerám určite, akoby som bola vinná ja. Poďakujem sa za informáciu a odchádzam domov. Teraz sa nemusím náhliť, dozvedela som sa to, čo som potrebovala a tak pomaly kráčam domov, i keď mi srdce bije, až mám pocit, že mi vyskočí z hrude. Som v strese. Som napätá ako slák na husliach.
Ten kto do hniezda záchrany odniesol dieťa je moja sestra Jana. Niečo som tušila, že to spraví, ale nebola som si v tom istá. Nikto sestru za to, čo spravila nebude odcudzovať, najmä nie naša rodina. Musela to spraviť, iného východiska nemala. Nemocnica je od nás blízko, čo by človek kameňom dohodil. Som konečne doma.
„ No tak, čo je Rexan, tešíš sa, že som prišla? A ja som rada, že ťa vidím.“ A psa pohladkám Ten spokojne odchádza do búdy.
Milujem psov, majú v sebe čosi, a vôbec vraví sa, kto má rád zvieratá, nie je zlý človek. Prekročím prah rodinného domu, prejdem do kuchyne, kde mama varí mäsovú polievku., pripravuje zemiakové pyré a vypráža k tomu fašírky. Pristúpim k sporáku, zodvihnem pokrievku na hrnci, v ktorom sa varí polievka a omámi na vôňa vynikajúcej polievky.
Mama je skvelá kuchárka, varí výnimočne dobre, v rodine sa jej nevyrovná nikto, o pečení nehovoriac. Robí skvelú plnenú kapustu. Tú nikto nevie v rodine uvariť tak chutne ako ona. Keď sme mali pätnásť – šestnásť rokov a chceli sme ísť za kamarátkami, nepustila nás, kým sme čosi jednoduché neuvarili pod jej dozorom.
„ Kamarátky počkajú , aj zajtra je deň“. Vravela nám a my sme sa priečili i trochu hnevali. Nechápali sme ju, prečo už v takom veku by sme mali vedieť variť. Pochopili sme to a veľmi skoro, keď mama s krvným tlakom ostala na internom oddelení.
Vtedy sme s Janou museli chytiť varechu do ruky a ďakovali sme Bohu, že nás mama učila variť. Prvé jedla, špagety s mortadellou, s nastrúhaným syrom, zemiakové placky, zeleninové rizoto, to sme už všetko vedeli .
„ Och, aká príjemná vôňa. - skutočne, vôňu jedla cítiť tak intenzívne, že každý si sadne k stolu a čaká, kedy nám mama prestrie polievku i druhé jedlo. Pri stole sedí otec a ja, iba Jana chýba. Najeme sa, jedlo je báječné.
„ Mami, dnes si sa prekonala. Obed bol vynikajúci.“
„ Už dávno také čosi som, Anna, nejedol. „ ozve sa otec a mama to považuje za rytiersku pochvalu.
„ Jana je kde? “ spýtam sa.
„ Hore u seba v obývačke. Plače.“
„ Idem sa na ňu pozrieť.“ Poviem, odsuniem od seba prázdny tanier, vstanem od stola a idem za sestrou
„ Ako myslíš. “ doloží mama, tiež vstane od stola, vezme prázdne taniere a ide ich umyť. Vyjdem hore schodmi k Jane do obývačky. Svetlo je zhasnuté, v izbe sa nesvieti, iba Jana sedí na gauči a celá v slzách plače.
„ Neplač, Jani, konala správne, nemohla si ináč.... Chápeme ťa všetci, neodcudzujeme ťa. Vieme, aký je Dušan, pije, robí cirkusy, bije ťa. Dieťa nechať žiť v takomto prostredí, najmä, keď je ešte batoľa, nemá zmysel.“ sadnem si k sestre.
„ Predsa, len som nemala tak konať. Som zlá matka.“ vysloví Jana vetu.. Pri týchto slovách ju mrazí a treba povedať aj mňa.
„ Na svet si priniesla krásne dieťa. Nemôžeš ho vychovávať v takomto prostredí. Chcela by si, byť dobrou matkou, ale kvôli Dušanovi nemôžeš. Neviň sa, lebo si to sama sťažuješ. Kde je teraz Dušan? “ spýtam sa sestry a už vopred poznám odpoveď
„ Pije, je v krčme.“
„ No vidíš... Tak kto je lepší rodič, ty, alebo on.? Predsa ty. A neplač už, ako malé dieťa.“
Vystriem ruku a sestru pohladím. Cítim, že to potrebuje. Priviniem si ju na hruď a poviem.
„ Uvidíš, bude dobre. A neplač. Poď sa najesť. Všetci už jedli len ty nie. Obe vstaneme a dolu schodmi ideme do kuchyne. Jana si sadne za stôl, ja sestru obslúžim a nalejem si malinovku. Keď sa Jana naje usmeje sa na mňa so slovami.
„ Keby som ťa, Zita, nemala, ani neviem, čo by som bez teba robila“
„ Ale ma máš a to je podstatné.“ V týchto mojich slovách sme si obe isté, sme sestry a nič nás nerozdelí. Naša rodina Podskalských je rodina, ktorá vždy drží pokope v dobrom i zlom, sme si navzájom oporou a to tá súdržnosť, ktorá nás spája.
Zídeme dolu do kuchyne, Jana už nemá slzy v očiach. Jedlo si zohreje v mikrorúre, sadne si a začína obedovať. Po obed chce byť znova sama.
Chápem ju. Spraviť si inventár myšlienok, porozmýšľať, čo človek spravil,
či jeho rozhodnutie bolo správne, či nie, je veľmi podstatné, zvlášť pri situácii, v ktorej sa Jana ocitla. Bolesť na srdci, je skutočne krvavá bolesť, tá tak skoro nevymizne.
Som ešte mladá a mladé je so mnou i moje telo.
Preto sa právom pýtam samú seba.
.Zita, prečo si sa ešte nevydala? Lipnem veľmi na rodičov, nie preto, že chcem tento rodinný dom pre seba, ale chcem doopatrovať svojich rodičov, čo bude s rodinným domom, je teraz nepodstatné.
Ponorím sa do vody, zavriem oči a vychutnávam si tu teplú vodu. Cítim sa, akoby som bola kdesi na pláži a vychutnávala si krásne, slnečné počasie.
Po slastnom opojení z vody, sa okúpem, vymyjem si vlasy a idem do postele do svojej spálne.
Otec postavil tento rodinný dom tak, že každý člen rodiny, má svoju obývačku, spálňu, kúpeľňu. Myslel si, že jeho deti si založia rodiny a ostanú tu s rodičmi. Prvý však z domu odišiel Miloš, potom Karol a v dome sme ostali ja, a Jana, aj tá sa chce časom osamostatniť.
Mama práve utiera kuchynský drez a robí v ňom poriadok. Korenie a prísady
do jedla dáva zvlášť do červených mištičiek, ostatné, neotvorené korenia ukladá na svoje miesto, kde sú stále odložené.
Zo svojej izby vyjde otec a osloví mamu.
„ Dušan ešte neprišiel? “
„ Neprišiel, ale určite príde.“
„ Idem do dielne. „ otec zahlási a odchádza.
Je rybár a v dielni má svoje rybárske kráľovstvo, prúty, navijaky, silony, plaváky, háčiky, slovom všetko, čo jeden rybár na rybačku potrebuje. Na jeseň najviac zaberajú šťuky a toto obdobie treba využiť.
Zajtra, alebo pozajtra, ako bude mať otec čas, pôjde na rybačku. Musí sa na ňu pripraviť a preto aj prišiel do dielne. Natiahnuť silon na prúty, plaváky, pripraviť malé veľké olovka, ak bude chytať na ťažko Rybár takéto čosi musí mať vždy pripravené. Ako mama upratuje kuchyňu, dvere sa nečakane otvoria, dnuka vchádza Dušan, Ten dvere zabuchne tak silno, že z nich pánty skoro spadnú, až má človek pocit, že prišlo zemetrasenie . Samozrejme má je spitý po obraz boží. Sadne si za stôl, pozrie sa na mamu a drzo, arogantne sa spýta.
„ Obed je hotový? “ mama sa ani nenamáha , čo len slovo povedať. Nemá to zmysel. Vie, aký je Dušan. Z každého slova vie spraviť rodinný cirkus. Obed položí na stôl a hrá nemého míma. Dušan sa naobeduje, z chladničky vezme pivo, vypije ho. Odgrgne si ako prasa a spýta sa.
„ Jana, je kde? “
„ U seba v obývačke .“ Janina mama vie, klamať Dušanovi , kde Jana je sa neoplatí. Dušan by mal ďalší dôvod na cirkus. Ten vyjde hore po schodoch, otvorí dvere do obývačky, kde sedí jeho manželka. Dušan sa na ňu pozrie a rozkričí sa na ňu.
„ Tak ako, milosť pani, akým právom si dala naše dieťa do hniezda záchrany. Odhodila si ho ako handru. Je skutočne skvelá matka.“ Jana to nevydrží a povie.
„ A ty si kto, ty opitý hajzel. Pozri sa najprv na seba a potom kritizuj ostatných. Zasa si opitý., Uvažuješ vôbec, ako si zničil naše manželstvo? Ty sviňa jedna.“
To je už priveľa i na Dušana. Rozmachne sa a vlepí Jane facku, až jej horná pera krváca. Obidvaja sa pustia do seba, kričia, revú ako zmyslov zbavení. Rodinný cirkus je tu. To už Janin otec nevydrží, vojde do Janinej obývačky.
„ Ešte raz, Dušan, spravíš takýto výstup, zavolám na teba políciu. A Janu, moju dcéru byť nebudeš. Tak, čo si to myslíš. “
Dušan sklopí zrak, cíti sa vinný, otočí sa a odchádza preč do krčmy ďalej piť. Jana je zničená, má toho nadeleného viac než dosť.
Vonku je pochmúrne počasie, je chladno a fúka dosť intenzívne vietor.
Keď do rána bude takéto počasie, otec si vezme udice, nasadne do svojho auta a odíde na rybačku. Raz sme s ním boli pri vode, museli sme však chodiť pri brehu priam po špičkách, aby sme náhodou ryby nevyplašili. Otec nám často, keď prišiel z rybačky a nechytil nič, vravieval.
„ Nechodím k vode preto, aby som niečo chytil. Chodím tam preto, aby som bol v lone prírody. Tie stromy, breh, voda, obloha, hotový obraz bez rámu a predsa krásny, vyznával sa nám často otec a my sme ho radi počúvali.
Správny rybár sa musí starať i o prírodu. Otec aj preto vstúpil do rybárskej stráže, aby osožný, aj ako ochranca prírody a niečo i pre ňu robil.
Nebol on vždy takýto. Bol fešák, inteligentný, hoci nemá vysokú školu, vedel sa správať v spoločnosti a to si na ňom Jana všimla, to jej veľmi imponovalo.
Keď nepije dva dni, trasú sa mu neznesiteľne ruky, je podráždený, nevie, čo má so sebou robiť. Vypije si, je mu lepšie, ale znova, pridá si pohárik k poháriku a znova je opitý na nepoznanie. Tak to s ním ide dokolečka dokola ako leto na kolotoči. A sám si to ani neuvedomuje, ako padá na samé dno.
My s Janou sme oddelene, ja vo svojej, Jana vo svojej obývačke.. Trápime sa, ako rodičia, tak i sestry.
Miloš i Karol majú vlastné firmy, tu sa musí robiť stále. Prichádzajú noví investori, nové, zahraničné firmy, treba ukázať, čo v slovenských firmách skutočne je a to je dôležité.
Naši sú bezradní, chceli by Jane pomôcť, no nedokážu, respektíve nevedia....., keď na Dušana v opitom stave, kedy robí cirkus zavolajú políciu, polícia povie.
„ Je to rodinná záležitosť. Do toho sa oni nemiešajú.“
Keď zavoláme na neho záchranku, aby ho odviedli na záchytku, na druhý deň ho pustia a my ako rodina musíme zaplatiť ešte i pobyt v záchytke, čo je nemalá suma na jednu noc.
Viem, Jana sa trápi, je bezbranná. Dieťa musela dať do hniezda záchrany, manžel, s ktorým žije s rodičmi pod spoločnou strechou, robí cirkusy, je to zamotaný kruh, z ktorého niet úniku. Vraví sa, paragraf je kriví na to, aby zvíťazila spravodlivosť.
Tu a v tejto situácii, v žiadnom prípade.
O štyri dni by mali bratia prísť na návštevu k nám, k rodičom. Keby ste videli ako sa rodičia tešia, mama už od rána vyvára, pečie, otec upratuje dvor a svoju dielňu , no aj nás akosi chytá pracovná aktivita. Jana utiera prach, ja vysávam, všetko máme pekne krásne podelené.
V kuchyni to rozvoniava. Na dvore otec kosí, tráva príjemne vonia, svieti konečne slniečko, i keď podľa predpovedi dobré, jesenné počasie dlho nepotrvá, ale predsa počasie nám prináša do žíl, pri našich starostiach, optimizmus, ktorý potrebujeme.
Už na dvanástu, akoby udreli hodiny, je obed hotový, mama by bola najradšej, keby jej synovia už tu boli. Miloš s Karolom sa však prisľúbili čosi na štrnástu hodinu, mínus, plus, môžu meškať zhruba takú polhodinu, závisí to od dopravnej špičky na diaľnici.
Ja, rodičia a Jana bývame v Modre. Toto malebné mestečko, naše rodné mesto nadovšetko máme radi. Bratia sa tu radi vracajú. Miloš pochádza z Banskej Bystrici, usadil sa tam, oženil, založil si cestovnú kanceláriu, venuje sa cestovnému ruchu a je spokojný.
Ak sa niekde objaví cestovná kancelária Word Holiday, je to cestovná kancelária môjho brata. Som na neho hrdá. Karol zas býva v Badíne, niekoľko kilometrov od Banskej Bystrice.
Má svoj vlastný, veľký autoservis, pracuje pre neho vyše dvadsať ľudí, ktorí sa do opravy áut rozumejú. Karolovi učaril zvuk motora a vôňa benzínu.
Tento vzťah získal od svojh strýka Jozefa, ktorý pretekal na ľahkých motocyklov.
Povyhrával množstvo motocyklových súťaží, má neskutočne veľa ocenení..., niet divu, že Karol sa ubral týmto smerom. A k tomu sa Karolovi darí tak dobre, že si k autoservisu založil firmu Mercedes Combi, kde vyrába motorové dielce najnovšieho typu mercedesu a vyváža ich do zahraničia, najmä do Nemecka.
Máme úspešných bratov, ale čo Dušan, je úspešný v niečom. Otec s ironickým humorom vraví.
„ Dušan je skvelý športovec, hrá prvú ligu – hádzanú. Kto do seba hodí najviac poldecákov, je víťazom. “ humor ako humor, skôr realita, pravda. A popritom zlé chýry sa šíria rýchlosťou blesku, keď sa stretnú babizne a brúsia si jazyky, ohovárajúc iných, bez toho, aby sa pozreli na seba aké sú ony. To, že Dušan pije, sa šíri rýchlo, je toho celá Modra, až z toho mama, ja , Jana, je modrá. Jedno je však isté Jana raz bude matkou, matkou, ktorá svoje dieťa vychová s láskou a pokorou v srdci s rukami pre vlastné dieťa, pre tento svet.